Režiséri Dušan Hanák A Juraj Jakubisko
oslávili 75 rokov

Dušan Hanák a Juraj Jakubisko patria k najvýznamnejším režisérom slovenskej kinematografie. Spolu s Elom Havettom predstavovali na konci 60. rokov mladú generáciu slovenských filmárov, ktorá vstúpila do kinematografie veľkolepým spôsobom. Priniesli modernosť filmového výrazu, myšlienkovú hĺbku a nový prístup k realite.


Dušan Hanák

Slovenský režisér a scenárista Dušan Hanák sa narodil v Bratislave. Tu navštevoval gymnázium, po ktorého absolvovaní sa v roku 1956 zamestnal ako technický úradník a po vojenskej prezenčnej službe pracoval ako baník v ostravsko-karvínskom revíri. Potom nastúpil na pražskú FAMU, kde v rokoch 1960 – 1965 študoval odbor réžie. Po absolvovaní vysokej školy prišiel Hanák ako režisér do Štúdia krátkych filmov a od roku 1968 pôsobil v Štúdiu hraných filmov v Bratislave. Počas tohto obdobia nakrútil 20 krátkometrážnych dokumentárnych filmov. Vtedy vznikli jeho snímky Artisti, Učenie, Výzva do ticha (všetky v roku 1965), ďalej Prišiel k nám Old Shatterhand (1966), Omša (1967), Deň radosti (1972) a mnohé ďalšie, ktoré získali významné domáce i zahraničné ocenenia, napríklad v Oberhausene, Montevideu, v Paríži a na rôznych ďalších festivaloch. Ako jediný z režisérskej generácie debutujúcej na konci 60. rokov prešiel Hanák viacročnou skúsenosťou dokumentaristu.

Dlhometrážne filmy začal Hanák nakrúcať až po okupácii Československa, pričom viaceré z nich boli po svojom vzniku zakázané. Svoj celovečerný hraný debut 322 nakrútil v roku 1969 a vzápätí zaň získal Veľkú cenu na MFF v Mannheime. „Prišiel som s motívom viny hlavného hrdinu, ktorý sa kedysi angažoval v čistkách a v akcii združstevňovania a zaujal ma rozpor, že táto postava by mohla byť dobrým človekom,“ spomína na film Dušan Hanák a pokračuje: „Pomáhal mi pri tom aj môj silný osobný pocit relativity hodnôt. Navyše, v tom období sa akosi nehodilo, aby vo filme mladého režiséra bol ústrednou postavou komunista. Moji kolegovia z novej vlny mali rovnako ako ja iné kritérium hodnôt – boli sme zameraní na život autentických ľudí z ulice a stranícki funkcionári k nim nepatrili.“ Jeho dlhometrážny dokumentárny film Obrazy starého sveta z roku 1972 o ľuďoch žijúcich na okraji civilizácie sa s veľkým úspechom premietal v mnohých krajinách sveta, ale až po sedemnástich rokoch, keď bol uvoľnený z trezoru. Získal nomináciu na Oscara, festivalové ocenenia Zlatý sestercius v Nyone, Grand Prix v Mníchove, Alcan Prize v Montreale, Cenu Don Quijote, Cenu Asociácie losangeleských filmových kritikov za najlepší dokumentárny film a mnohé ďalšie, dodnes je jedným z najžiadanejších slovenských filmov v zahraničí. Medzinárodný úspech získali aj jeho hrané filmy Ružové sny (1976) a ďalší zakázaný film Ja milujem, ty miluješ (1980), ktorý bol uvedený až po ôsmich rokoch od svojho vzniku na MFF v Berlíne, kde získal Strieborného medveďa za najlepšiu réžiu. Svoj druhý dlhometrážny dokument Papierové hlavy o vzťahu občana a moci nakrútil Dušan Hanák v roku 1995 a získal zaň hlavnú cenu Golden Spire na MFF v San Franciscu. Retrospektívy jeho filmov sa konali v San Reme, La Rochelle, Châteauroux, Paríži, Berlíne, Lipsku, Chicagu, v Múzeu moderného umenia v New Yorku a v mnohých amerických mestách a univerzitách.

Okrem svojej filmovej tvorby je Dušan Hanák aj autorom knihy textov a fotografií Slepec a nahá slečna (1999) a Záznamy a odkazy (2006). Bol predsedom Asociácie slovenských filmových režisérov a zakladajúcim prezidentom Slovenskej filmovej a televíznej akadémie (1996 – 1998), od roku 1992 tiež pôsobí ako pedagóg na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave, kde sa v roku 1993 stal docentom a v roku 1998 profesorom.

V roku 2004 bol ocenený štátnym vyznamenaním Pribinov kríž I. triedy „za mimoriadne významné zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky“ a v roku 2006 získal Cenu za celoživotné dielo na Medzinárodnom festivale umeleckých filmov v Bergame.

Juraj Jakubisko

Juraj Jakubisko, rodák z Kojšova, je slovenský režisér, scenárista, kameraman, fotograf, výtvarník. K vizuálnemu umeniu inklinoval od mladosti, keď sa v roku 1953 rozhodol študovať odbor fotografie na Strednej umelecko-priemyselnej škole v Bratislave. Tam absolvoval v roku 1957 a prihlásil sa na odbor réžie na pražskej FAMU, kde študoval v rokoch 1959 – 1966. Už počas štúdia zaujal krátkymi školskými filmami. Predovšetkým snímkami Mlčení (1963), Déšť (1965) a Čekají na Godota (1966), ktoré získali medzinárodné ocenenia na filmových festivaloch v Oberhausene, Mannheime a Bergame.

V slovenskom filme Juraj Jakubisko debutoval v roku 1967 snímkou Kristove roky, s ktorou uspel na Medzinárodnom filmovom festivale v Mannheime, a získal aj množstvo domácich ocenení. Ešte pred tým však nadobudol skúsenosti ako režisér a scenárista v pražskej Laterne magike (1965 – 1966) a nakrútil niekoľko reklamných filmov pre expozíciu módy na EXPO ’67 v Montreali. V roku 1967 sa stal režisérom Štúdia hraných filmov v Bratislave a po debute Kristove roky, ktorý bol autobiografickou výpoveďou o potrebe konečného rozhodnutia človeka na životnej križovatke, povedal: „Kristove roky – to je pre mňa filozofický pojem, označenie pre kritický okamih v ľudskom živote. Mladosť sa končí, je potrebné sa pozrieť, ako vyzerajú naše ideály, ako k nim máme ďaleko alebo blízko, ako sa oni samé zmenili v priebehu rokov.“ Jeho tri ďalšie nasledujúce filmy Zbehovia a pútnici (1968), Vtáčkovia, siroty a blázni (1969) a Dovidenia v pekle, priatelia (1970, dokončený v roku 1990), však boli už zakázané. V nasledujúcom období 70. rokov ako zakázaný autor bol Jakubisko nútený venovať sa výlučne dokumentárnej tvorbe. Vtedy vznikli aj niektoré z jeho pozoruhodných dokumentov, a to Stavba storočia (1972), Ondrej Nepela (1973), Bubeník Červeného kríža (1977) a ďalšie. V tomto čase spolupracoval aj na grafickej úprave dvojalbumu skupiny Collegium musicum Konvergencie a albumu Pavla Hammela a skupiny Prúdy Šľahačková princezná.

K hranej tvorbe sa smel Jakubisko vrátiť až v roku 1979, keď nakrútil film Postav dom, zasaď strom. Nasledoval ho trojdielny televízny film Nevera po slovensky (1980), medzinárodne ocenená filmová sága Tisícročná včela (1983), rozprávka Perinbaba (1985) a film Sedím na konári a je mi dobre (1989). Na aktuálnu spoločenskú situáciu po zmene režimu reagoval v roku 1992 filmom Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý. Od roku 1993 Jakubisko žije a pracuje v Prahe, kde založil produkčnú spoločnosť Jakubisko Film. V Českej republike realizoval filmy Nejasná zpráva o konci světa (1997) a Post coitum (2004). Je členom Európskej filmovej akadémie, od roku 2001 docentom na pražskej FAMU. Venuje sa aj výtvarnému umeniu a divadlu. Získal množstvo ocenení, okrem iných aj Zlatú kameru za celoživotný prínos slovenskej kinematografii a štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy. V roku 2008 mal premiéru jeho historický veľkofilm Bathory. V týchto dňoch môžu festivaloví diváci vidieť jeho film Nejasná zpráva o konci světa na 26. Festivale českých filmov v Plzni, ktorý trvá do 27. apríla 2013.

 

 


Kontakt: Simona Nôtová, tlačová tajomníčka SFÚ
tel.: +421 2 57 10 15 42, fax: +421 2 52 73 32 14, simona.notova@sfu.sk